Archívy autora: KatkaInk

Topánky mojej mamy

Ak sú v hre topánky – som úplne bežná žena. Rada zbieram krásne kúsky a často leziem na nervy Filipovi s vyhláseniami, že naozaj potrebujem nové topánky, pretože ja už jednoducho nemám v čom chodiť. Samozrejme, že to nikdy nie je pravda a ja sa tak trochu okato snažím ignorovať svoju preplnenú skrinu, do ktorej už nie je ani najmenšia šanca strčiť ďalší pár topánok. Mám vášeň najmä pre vysoké modely, ktoré nie som schopná nosiť, pretože si odmietam pripustiť tvrdenie, že pre krásu sa trpí. Zmierila som sa s tým, že bolesť vysokých opätkov nie som schopná znášať a preto som prestala investovať do modelov, vďaka ktorým už neprejdem vystretá popod konferenčný stolík.

Musím sa priznať, že som nikdy nechápala svoju mamu, kým som bola ešte dievča. Vždy, keď sme spolu vyrazili na nákupy za účelom kúpy nových topánok, nedokázala som pochopiť, prečo moja mama vždy siahne len po pohodlných mokasínach bez zreteľného opätku, keď si môže dovoliť kúpiť tie najkrajšie, najvyššie a najšpicatejšie lodičky, aké práve v obchode mali a po ktorých som ja slintala. Bolo to samozrejme v dobe, keď celý môj denný pohyb obsahoval cestu do školy a späť po rovnom chodníku, ktorý meral asi 800 m.

Mama sa vždy na mojej nechápavosti zabávala a večne mi prízvukovala nech si počkám, kým raz budem nosiť nákupy a behať po meste sama. Vždy som na ňu neveriaco pozerala a samozrejme som sa nemohla dočkať, kedy svoje prvé lodičky dostanem ja. Stalo sa – nastúpila som na strednú školu a mamina mi kúpila moje prvé béžové topánky na vysokom opätku a ja som sa nemohla dočkať, kedy ich konečne obujem. Stredná škola už bola ale oveľa ďalej ako základná. Po prvej ceste som topánky zabalila späť do papiera, v ktorom mi ich mama doniesla, starostlivo som ich uložila do krabice, natrela som si svoje opuchnuté nohy krémom a od tých čias už prisahám len na mokasíny a baleríny.

Vyhlásania o skracovaní postavy či porovnávanie s papučami si už neberiem k srdcu. Žijem príliš aktívne a rýchlo, aby som si mohla dovoliť každý deň hopkať vo vysokých lodičkách. Navyše, odkedy som nastúpila na vysokú školu, ostávajú vysoké topánky bezpečne uložené v skrini a vyťahujem ich len na zvláštne príležitosti. Nie som ten typ, ktorý si obuje baleríny k plesovým šatám – keď je to potrebné a naozaj nevyhnutné vyťahujem zo skrine vražedné opätky, v ktorých som jeden večer za dámu. Už som si zvykla. Pre bežné dni však verím rovnej podrážke a ešte ani  raz som neoľutovala.

Vždy, keď vidím slečnu vo vysokých topánkach, v ktorých zvažuje každý krok, pretože ju to neskutočné mučenie tlačí, spomeniem si na seba v obchode s mojou mamou, ktorá vždy tie vysoké topánky obchádzala a radšej siahla po pohodlnej variante. A navyše – pri rovných topánkach je možnosť pádu, zakopnutia či kráčania s roztrasenými nohami minimálna. Nie, mne sa ešte nepodarilo zakopnúť, spadnúť ani kráčať roztrasene – ulice sú však takýchto adeptiek plné a často si prajem, aby miesto tých šialene vysokých opätkov siahli po niečom, v čom nebudú vyzerať smiešne alebo sa aspoň na opätkoch naučili chodiť, keď ich práve nik nevidí.

Ja prisahám na pohodlnosť a bohužiaľ nerada priznávam, že moja mama mala pravdu. Za krásu sa trpí a to ja v bežný deň ani nestíham.

Zdroj fotiek: Pinterest

Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek

Čítanie motivačnej literatúry už tak nejak neodmysliteľne patrí k začiatku nového roku. Dávam si predsavzatia, ktoré sa zo všetkých síl snažím dodržať a popri svojej snahe potrebujem aj podporu, ktorú okrem mňa hľadajú v knižkách milióny ľudí. Vždy ma fascinoval Paríž a preslávený štýl parížskych dám, ktoré sa prechádzajú ulicami mesta svetiel. Musím sa priznať, že keď sa mi dostala do rúk knižka Lekcie Madame Chic, bola som viac ako nadšená a veľmi rada sa k tomuto titulu znova vraciam. Považujem to za akýsi štýlový návod, vďaka ktorému som sa naučila mnoho zaujímavých tipov a rád. A tak, keď som pred Vianocami postrehla reklamu na novú knihu od štvorice parížskych dám, nemohla som sa dočkať, kedy sa mi knižka dostane do rúk. Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek

Prvé, čo ma na knižke upútalo, boli fotografie. Veľké množstvo zaujímavých umeleckých fotografií a zároveň veľmi málo textu. Ostala som zaskočená, ale napriek tomu som sa tešila, čo nové sa opäť dozviem. Ale ostala som sklamaná. Kniha nie je napísaná pútavo a rozhodne neponúka žiadne overené tipy a triky ako vylepšiť svoj šatní, štýl či správanie.

Čo ma veľmi na knižke sklamalo bolo, že vykresľuje parížske ženy ako neurotičky, ktoré podvádzajú svojich mužov a aby im to „taktne“ naznačili nechávajú samé sebe poslať kvety – vraj milenec svedčí každej žene. Ani so štýlom to nebola žiadna sláva a so správaním už vôbec nie. Nahlas sa smiať, byť voči svojmu okoliu netaktná ba až krutá – to sa teraz nosí.

V knihe mi chýbal aj najmenší naznak vtipu. Kapitoly boli napísané veľmi chaoticky, v mnohých chýbal zmysel. Autorky priemernú ženu žijúcu v Paríži vykreslili ako ženu s obrovským egom, ktorú nezaujíma nič okrem vlastného blaha a pohodlia, je melancholická a celé hodiny len pozerá z okna. Pri podobne ladených kapitolách alebo kapitolách o tom, ako mám sama sebe kupovať darčeky a posielať kvety, aby si môj partner myslel, že ho podvádzam, som ostávala sedieť s ústami dokorán a v duchu som si hovorila, že toto autorky naozaj nemôžu myslieť vážne.

Ak by som sa mala priznať, z knihy sa mi nakoniec páčili len samotné fotografie a niekoľko naozaj dobrých pasáží s receptami a návodmi na starostlivosť o seba. Odlišovali sa od zvyšku knihy, dávali zmysel a ani zďaleka nevyzerali tak nafúkane ako celý zvyšok knihy, ktorá síce mala veľmi dobrú reklamnú kampaň, ale podľa môjho názoru jej obsah nestál za veľa.

Oveľa viac sa mi páčili knižky, ktoré vychádzali v sérii Lekcie Madame Chic a boli plné rád a skvelých nápadov, vďaka ktorým som mala pocit, že môj šatník aj domácnosť sa trochu viac podobajú na štýlový Paríž. Knižku Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek som uložila bezpečne do knižnice a nemyslím, že po jej radách niekedy siahnem. Nemám chuť podvádzať, nemám chuť vystavovať svoje ego na obdiv a už vôbec nemám chuť si ničiť pleť fajčením. Jediná dobrá rada, ktorú si odnášam je, že na pleť patria kvalitné produkty – ale medzi nami dievčatami: to som už dávno vedela.

Len ja!

Po Vianociach si opäť raz sadám za svoj notebook s odhodlaním napísať pár riadkov. Mám svoje dôvody, prečo som sa neozývala dlhší čas a prečo na mojom blogu chýbali tradičné vianočné posty o tom, akým darčekom obdarovať svojich rodinných príslušníkov. Pred Vianocami som mala šialene hektické pracovné tempo – čakala ma prvá prezentácia pred katedrou antropológie a článok, ktorý som si vybrala bol pre mňa náročný, ale rozhodla som sa, že miesto fňukania zatnem zuby a pustím sa do toho. Moja námaha priniesla svoje ovocie a prezentácia dopadla na výbornú. Okrem školy ma čakalo dorábanie vecí do práce, zháňanie darčekov a vynechať nemôžem ani vianočné upratovanie, ktoré k Vianociam neodmysliteľne patrí. Ani som nepostrehla a bol Štedrý deň.

Som si istá, že pri všetkých vianočných tutoriáloch a inšpiráciach na iných stránkach, mi neaktivitu počas týchto sviatkov budete môcť odpustiť. A ak nie, naučím sa s tým existovať. Posledné dni však pritiahla moju pozornosť iná téma. Mám pocit, že z každej strany ku mne dolieha ničenia snov. Veď to poznáte – pre niečo sa úplne nadchnete, ale okolie vám vôbec nepraje. Okolo vás sa rozrastá počet zlých jazykov o tom, ako by ste mali prestať cvičiť, zdravo žiť alebo sa prestať snažiť dostať sa na školu, po ktorej túžite. Veď to aj tak nemá zmysel.

Prešli sme si tým všetci – aj ja. Vždy sa pre niečo rýchlo nadchnem – pre kreslenie, pre jógu, pre zdravé stravovanie, pre tvorenie blogu, pre školu, pre novú prácu… Rovnako ako u každého, aj u mňa prvotné nadšenie pohasne a potom sa musím premáhať, aby som sa do činnosti opäť pustila. Mojim šťastím je, že sa pre danú vec dokážem nadchnúť opäť. Mám úžasnú rodinu. Filip, moji rodičia i starí rodičia ma podporujú v každej maličkosti, pre ktorú sa rozhodnem. Ochotne si zvykajú na každú diétu, ktorá ma postihne a snažia sa ma podporovať, aby som vydržala. Mám obrovské šťastie a som si plne vedomá toho, že nie každý je na tom tak ako ja.

Ale bohužiaľ aj ja musím niekedy vychádzať zo svojej ulity. S hrdosťou celému svetu oznamujem, že som čudná – dokonca veľmi čudná. Nepijem alkohol a diskotéky ma nebavia (dokonca ma celkom vytáčajú pozvánky, ktoré chodia na môj facebookový účet). Predstava ideálneho večera u mňa začína na pohodlnej pohovke, v zajkových papučiach s dobrou knihou a teplým čajom. Typy ako ja zjavne lákajú ľudí presviedčať ma, že to, čo som si vzala do hlavy nie je možné.

Študovala som na základnej škole v našej malej dedinke a pre svoje ďalšie štúdium som si vybrala gymnázium, ktoré podľa mnohých za veľa nestálo. Nebrala som ohľad na ľudí, ktorí mi radili, aby som si vybrala inú školu a musím sa priznať, že moja tvrdohlavosť mi bola na škodu. Vždy som vedela, že chcem študovať v Prahe na Karlovej univerzite. Ale na strednej som si prvýkrát zažila podkopávanie nôh od tých, ktorí ma mali viesť. Nepotrebujem, aby mi niekto šľapal cestičku – už rodičia ma naučili, že tento postup nemá žiadny zmysel a stane sa mi osudným. Skôr ma vytáčalo to neustále tvrdenie, ako nemám šancu sa do Prahy dostať.

Som tvrdohlavá a keď si postavím hlavu, nepresvedčí ma nik. A tak to bolo aj tu. Mala som dve možnosti – sklopiť hlavu a uznať, že ja, dievča z malého mesta, na Prahu nemá. Alebo sa zaťať a splniť si to, po čom som túžila. A tak sa aj stalo. Makala som, robila projekty, pracovala na všetkom, do čoho sa ľuďom okolo mňa nechcelo. A Karlovka ma prijala – bez prímacích skúšok. Mala som vtedy chuť sa vysmiať všetkým, ktorí tvrdili, že ja nemám šancu a budem šťastná ak sa dostanem na vysokú školu v Košiciach alebo Bratislave.

A rovnako je to so mnou vždy: nemám šancu vybudovať úspešný blog. Stalo sa, oškrtnuté zo zoznamu. Začínam mať pocit, že neprajníkov, ktorých mi osud posiela do cesty mi neposiela, aby ma zrazil na kolená. Posiela mi ich preto, aby som vďaka ich rečiam dosiahla nové ciele a bola ešte lepšia. Reči majú len takú váhu, akú im my dáme. Ja sama rozhodnem, ako budem ďalej napredovať – nikto iný. Len ja!

Zdroj obrázkov: Pinterest

5 000 kroková výzva

Som človek, ktorý sa veľmi rád púšťa do nových vecí a zvláda prekážky. Môj život by sa určite nedal opísať slovom pokojný – vždy niečo skúšam, objavujem alebo tvorím. Raz za čas ma pravdaže chytí úplné vyčerpanie, rovnako ako každého, a vtedy zvyčajne ostávam celý deň v posteli s obľúbenou knižkou a šálkou zeleného čaju. Ale na druhý deň sa púšťam do novej výzvy.

Nie som ten typ, ktorí stále na niečo čaká. Ak si dám predsavzatie, plním ho hneď a nečakám na magický úder polnoci nového roku. Pred dvoma týždňami na napadlo pustiť sa do ďalšej výzvy, tentokrát zameranej na moje zdravie. Všimla som si, že v poslednom čase sa príliš často nehýbem na čerstvom vzduchu. Dni sú kratšie, počasie sychravé a komu by sa chcelo každý deň sa obliekať a mrznúť na daždi počas behu? Navyše som dosť nebezpečná, keď chodím a behať po chodníku pokrytom ľadom sa mi nezdalo ako dobrý nápad pre moje nešikovné nohy.

Väčšinou som zavalená prácou – nesťažujem sa, svoju prácu milujem. Tvorím články pre rôzne portály, pripravujem sa do školy alebo sa venujem tvorbe novej kuchárskej knihy. Jednoducho – mám toho vždy nad hlavu a niektoré dni nie je šanca pohnúť sa z bytu. Preto sa moja výzva týkala chodenia von – každý deň počas celého týždňa spravím na čerstvom vzduchu aspoň 5 000 krokov.

Musím sa priznať, nečakala som, že by to bolo až také náročné. Kým som chodila na strednú školu, nerobilo mi žiadny problém urobiť na ceste do školy a zo školy aj 10 000 krokov. Ale to som samozrejme nemusela riešiť polovicu problémov, ktoré na mňa strihnu od samého rána ako vstanem. Nemala som prácu, škola nebola ani zďaleka tak náročná a môj diár neplnili stretnutia a povinnosti, ale pár ľahkých testov každý týždeň. Ešte šťastie, že som tvrdohlavá a keď niečo chcem, nemienim sa vzdať.

Do školy chodievam každé ráno autobusom a metrom a na tejto trase som urobila približne 800 krokov. Hneď v prvý deň som sa rozhodla autobus vynechať a prejsť sa na metro peši. Vedela som, že je to celkom slušná vzdialenosť, pretože počas leta v honbe za zhodením 15 kíl som chodila a behala túto vzdialenosť každý deň. Do školy sa mi našťastie podarilo prísť načas aj keď slušne udychčanej, ale s úsmevom na tvári.

Po škole som však prišla na to, že sa mi ešte stále plánovaný počet krokov nepodarilo urobiť. A tak som sa rozhodla autobus vynechať úplne. Chodila som nakupovať, vyzdvihávať zásielky na poštu či do obchodov peši. Bola to pre mňa zmena a často som nadávala na škaredé počasie, dážď či vietor. Ak sa mi v ten deň pri vybavovaní povinností nepodarilo splniť stanovený počet krokov, chodila som sa večer prejsť pomedzi domy v našej štvrti.

Každý deň som sa však cítila šťastnejšia a spokojnejšia, že som svoj denný plán splnila. Na konci týždňa som skutočne mala nachodený svoj cieľ, dokonca som zvládla viac ako som pôvodne plánovala. Na počítanie krokov som používala aplikáciu vo svojom telefóne – Zdravie.

A výsledok mojej výzvy? Som spokojnejšia, lepšie naladená, menej unavená a ľahšia o dve kilá. Navyše sa mi zdá, že mám lepšiu pleť. Začala som uvažovať, že svoje prechádzky na 5 000 krokov zaradím do svojho denného rozvrhu. Veď za to stoja!

Zdroj fotiek: Pixabay, Pinterest

Nové Vianoce

Tieto Vianoce budú pre mňa iné. Budú to moje prvé sviatky, počas ktorých nebudem každé ráno raňajkovať vianočné koláče a budem sa obmedzovať s ohľadom na všetky svoje alergie a intolerancie. Mnohých by moje stravovanie vydesilo – žiadny lepok, laktóza, rafinovaný cukor a dlhý zoznam alergií, ktoré budem musieť zohľadniť. Ale už vôbec nie som vydesená. Alebo som oveľa menej vydesená, ako som bola v lete, keď na ma doľahli všetky zlé správy. Naučila som sa jesť zeleninu a ovocie a nahrádzať nimi koláče, zákusky, sladké cereálie aj vyprážané jedlá, ktoré som predtým naozaj zbožňovala. Všetko ide ľahšie, keď mám podporu a chuť na sebe pracovať.

Vianoce budú skutočne iné. Miesto toho, aby som bola vydesená, sa na ne veľmi teším. Či už je to celiakia, laktózová intolerancia, histamínová intolerancia či vysoký cukor, so všetkým sa dá pracovať. A ja som skutočne pracovať chcela. Chcela som sa naučiť inak stravovať a chcela som skúsiť, aké to je mať opäť veľa energie a nadšenia. Všetko na mňa predtým doliehalo – aj myšlienka ako sa zvládnem stravovať v Prahe počas semestra. Hoci varím rada, zeleninu som nikdy neobľubovala – radšej som mala sladkosti. Ale zapracovala som na svojom stravovaní a zapracovala som aj na svojej postave, s ktorou som momentálne veľmi spokojná, ale teším sa až začnem na jar opäť behať a tráviť viac času vonku.

Jedna z vecí, ktoré ma nesmierne tešia je, že tieto Vianoce nepriberiem toľko ako tie minulé. Niežeby som sa nemala rada taká, aká som, ale hnevá ma pocit úzkych nohavíc a hnevá ma upadajúca kondička. Tento rok som sa dokonca rozhodla pustiť do svojich predsavzatí oveľa skôr. Začala som chodiť na dlhé prechádzky (v zime sa mi nebehá zrovna najlepšie) a zaradila som do svojho jedálnička oveľa viac vegetariánskych jedál. Mäso mám rada, ale keďže som ho jedla v podstate každý deň, začalo mi už ísť pekne na nervy.

Moje nové Vianoce sa budú niesť v duchu nie odriekania, ale skúšania nových receptov. Každý rok ma veľmi štvalo, že počas Vianoc priberám a vždy som sa upierala na nový rok, ktorý mi sľuboval zhodenie kíl a nabratie novej energie. Lenže nový rok nepredstavuje žiadny čarovný okamih, ktorý všetko zmení. A tak som sa rozhodla, že počas Vianoc nepriberiem. Ako na to?

  • Zdravé stravovanie neopustím ani počas Vianoc
  • Nezdravé jedlá budem ochutnávať, nebudem sa napchávať akoby to bolo moje posledné jedlo
  • Pitný režim je dôležitý – vďaka nemu nebudem po Vianociach vyhádzaná vyrážkami ako nejaká exotická jedovatá huba
  • Hýbala som sa do Vianoc a budem aj počas nich – 15 minút cvičenia mi z časového rozvrhu neukrojí žiadnu obrovskú časť a navyše sa dá cvičiť aj počas reklám v rozprávkach

  • Prechádzky patria ku každému dňu – ak nemôžem behať, môžem chodiť a aj 5000 krokov denne je lepšie ako vôbec nič
  • Zeleninová polievka na večeru je základ – aj keď z chladničky lahodne voňajú iné dobroty
  • Sušené ovocie a oriešky môžu priniesť rovnakú radosť ako podnos plný koláčikov, ale neprinesú už zbytočné kilá

Veľa ľudí prikladá jedlu zbytočne oveľa väčšiu dôležitosť akú skutočne má. Tieto Vianoce sa chystám užiť si koláčiky, pečenú kačku aj domácu knedľu a zemiakový šalát. Ale nechystám sa prejedať ani postaviť svoj vianočný jedálny lístok na nezdravých pokušeniach. Chystám sa ochutnávať a pochutiť si na všetkých dobrotách doma. Ale na svoje staré dobré zásady zabudnúť nechcem.