Archívy autora: KatkaInk

Plány s letom

Som naozaj rada, že mám po štátniciach. Bol to pre mňa stres, na ktorý som predtým nebola zvyknutá a ešte aj teraz mi vlasy lezú v celých chumáčoch dole. Začínam mať strach, že do septembra sa na mojej hlave nenájde ani jediný vlas. Na stres zaberá najlepšie relax. Pre mnohých ľudí znamená relax ležanie na pláži či spánok do obedných hodín. Ale nie pre mňa. Ja som najšťastnejšia, keď môžem byť stále v pohybe a stále skúšať nové veci. Vtedy mám zo seba dobrý pocit – keď sa cítim produktívna.

 Na jednej strane je moja potreba byť stále produktívna pekne otravná a niekedy aj nebezpečná. Krok po kroku sa často blížim k absolútnemu profesionálnemu aj osobnému vyhoreniu a netuším ako pomôcť sama sebe. Smejte sa alebo nie, raz ma od úplného krachu zachránila filmová stanica – vďaka absencii reklám som sa nevedela od filmu odtrhnúť a počas dvoch hodín sa môj mozog krásne nanoovo nahodil a zresetoval.

Toto leto je pre mňa úplne iné. prvýkrát sa nemusím pripravovať na žiadne skúšky, ktoré som nestihla urobiť počas prvej časti skúškového obdobia. Nečakajú ma žiadne náročné zákroky a aj moja práca vyzerá oveľa viac pohodovo ako počas iných častí roka (pred Vianocami sa mnoho ľudí rozhodne, že práve teraz potrebujú reklamný text a tak sa mi stane, že 24. decembra o piatej hodine poobede posielam posledné vybavené objednávky). Čaká ma leto, počas ktorého ma vlastne nič nečaká, nič mi neklope na dvere a nič ma neponáhľa. Čo budem robiť?

Počas akademického roka je vždy plno aktivít, do ktorých by som sa s radosťou pustila, ale nikdy nemám čas. A tak ich odkladám a časom sa zmierim s tým, že do istých projektov sa nikdy nepustím.

  • Prerobiť kuchyňu: na nové tapety, nákupy riadu a veľké upratovanie sa prevdepodobne chystám odkedy sme sa nasťahovali. Alebo možno len rok a pol…
  • Naučiť sa fotiť: mám rada svoje fotky, ale povedzme si úprimne, chýba mi prax…
  • Písať vedecké texty v tom, v čom by som mala: bez komentára, na to sa chystám od okamihu, kedy som nastúpila na vysokú školu. A pustila som sa niekedy do práce s tým programom? Samozrejme, že nie. A tak mám vždy priestor počas písania školských prác pekne od srdca si zanadávať na Word…

  • Ruský jazyk: Azbuka, čítanie, písanie, nákup kníh. To všetko už mám za sebou, ale pustila som sa niekedy do seriózneho učenia? Nie, načo…
  • Prerobiť svoju pracovňu: od chvíle, kedy mi Filip pracovňu pred tromi rokmi poskladal, už ubehol pekne dlhý čas a môj stôl už začína vykazovať známky poškodenia. Ani stojan na perá som neurobila tak, ako som plánovala, ani nástenku som nevyšperkovala a po štátniciach som tam ale upratala. A snaha sa cení….
  • Zdravo sa stravovať a variť nové jedla: Povedala by som, že v tomto smere som na polceste…

Posledné tri týždne som strávila niekde medzi prácou s svojou posteľou. Nerozbiehala som nové projekty, pretože som mala pocit, že potrebujem stráviť nejaký čas sama a dať svoje mozgové obvody do pôvodného stavu. Po troch týždňoch, behaní, cvičení a zjedení asi tuctu cupcakov som pravdepodobne dosť opravená na to, aby som sa mohla pustiť do nivých projektov a skúsiť, či môj mozog ešte funguje tak, aby dokázal vytvriť nové kreatívne veci.

Zdroj obrázkov: Pinterest 

Koniec je novým začiatkom

Dlho som uvažovala nad tým, či tento článok napíšem. Nevedela som nájsť správne slová a dokonca som nevedela ani či ho napísať chcem. Rada sa púšťam do nových vecí, rozbieham nové projekty nebojím sa výziev, ale posledné týždne boli pre mňa nielen prelomové, ale aj veľmi vyčerpávajúce. Koniec bakalárskeho štúdia pre mňa znamenal, že som vypla vo všetkých sférach okrem školy. Nestravovala som sa zdravo, nebrala som nové projekty na copywriting a nevenovala som sa ani blogovaniu. Neviem posúdiť, či to bolo pre mňa jednoduchšie, pretože som mala pocit, že sa zbláznim a z toho kolotoča nemôžem vyjsť taká, ako som doňho vstupovala. 

Snáď nikdy som o sebe nepochybovala tak veľmi ako posledné týždne- Skúšky, obhajoba bakalárskej práce, štátnice a príjimacie pohovory na. magisterské štúdium Antropológie zo mňa takmer urobili blázna, ktorý nielen nedôveruje svojim schopnostiam, ale nedokáže zvládať ani vlastné emócie a strach. Ani sama neviem, ako som to všetko zvládla a po poslednom pohovore som sa cítila ako zo mňa odrazu spadli všetky závažia. Teraz mám vo vrecku rozhodnutie Prijatá a pred menom titul. A som ten istý človek? Nie, nie som. Viem, že musím na sebe pracovať oveľa viac a naučiť sa lepšie zvládať stres a emócie. Viem, že musím sama sebe dôverovať viac. Postupne som sa opäť začala vracať k starým návykom, na ktoré som počas učenia nemala čas.

Cvičím, čítam knihy, opäť varím a skúšam nové veci. Nevedela som však, či je ten správny čas vrátiť sa k písaniu. Všetko dobré raz skončí a nič nemôže trvať večne. Veď ako je možné, čerpať stále nové nápady a prichádzať stále s novými nápadmi na články? Myslela som, že svoju zásobu kreativity som už vyčerpala. 

Ale rozhodla som sa pokračovať a blog nezrušiť. Stále sa chcem rozvíjať a písať. Najlepšou vecou je, že ma čakajú voľné mesiace, počas ktorých sa môžem pustiť do fotenia, zbierania inšpirácie, nových receptov a samozrejme do práce copywritera, ktorá je nielen mojou obživou ale aj koníčkom. A možno môj blog dostane úplne nový smer, kto vie? Sama sebe však sľubujem, že sa do ničoho nechystám ísť nasilu a robiť zo svojho blogu marketingový nástroj. Vždy ma bavilo písať, ale akosi ma moja vášeň prešla, keď sa do toho začali miešať peniaze, čo je naozaj veľmi paradoxné. Väčšina mladých ľudí sa púšťa do blogovania práve kvôli nim. Veď čo je lákavejšie ako život blogera plný darčekov a akcií?

Ale vždy tým trpí blog. Vždy je poznať, kedy blogera prejde vášeň voči tomu, čo ho baví a celý jeho blog sa stane len prezentáciou darčekov od rôznych firiem. Stalo sa to aj mne a bolo naozaj lákavé niekoľkokrát do týždňa čakať nové balíčky a prekvapenia, ale verte alebo nie, po čase sa to zunuje a brala som to ako bežnú súčasť mojej práce.

Z blogovania prestal byť koníček a stalo sa to prácou a teraz už viem, že to bola najväčšia chyba, ktorej som sa mohla dopustiť. Z mojej práce sa vytratila vášeň a prestalo ma to baviť. Články vychádzali len preto, lebo museli a nie preto, že som to tak cítila. Odrazu som sa cítila veľmi vyhorene. Nič ma nebavilo, nenapĺňalo a ničomu som sa nechcela venovať. Ako sa dá takto fungovať? Nedá. Musela som zbaviť vecí, ktoré ma vyčerpávali.

Rozhodla som sa pretriediť svoj blog a vymazať všetky články, na ktoré som nebola hrdá. A bola ich veru pekná kôpka. Dnes píšem bez odmeny a je to oslobodzujúce. Svoju platenú prácu copywritera zbožňujem a už som si na ňu veľmi zvykla. Neviem si predstaviť robiť niečo iné. Ale už viac nebudem spájať svoju prácu s blogom. Je oveľa jednoduchšie a oveľa krajšie robiť a tvoriť pre radosť.

Zdroj obrázkov: Pinterest 

Príbeh služobníčky

Skúškové obdobie nie je pre mňa len o všetkých zlých veciach ako je nedostatok času, zlý spánok či neustále podráždenie. Keď chcem, viem si nájsť čas na veci, ktoré počas svojich bežných dní nestíham. Konečne si môžem niečo prečítať a zahĺbiť sa do dobrej knihy. V poslednom čase pre mňa však býva stále náročnejšie vyhrabať z hlbín knižného sveta kúsok, ktorý by ma zaujal a dobre sa čítal. Našťastie, pred pár dňami sa mi to podarilo – Margaret Atwood: Príbeh služobníčky. 

Zdroj: https://www.databazeknih.cz/

Ku knihe som sa paradoxne dostala vďaka neustále vyskakujúcim reklamám na seriál, ktorý sa práve vysiela na HBO. Neustále sa opakujúca reklama ma hnevala a tak som sa rozhodla pozrieť si o čom by mal príbeh služobníčky byť. Musím sa priznať, že prečítanie krátkeho predstavenia ma celkom znechutilo a po prvej časti seriálu som vedela, že toto teda ďalej pozerať nebudem. Pre mňa to bolo príliš drastické, bolo mi z toho zle a samotný seriál (hoci je dobre natočený) vo mne vzbudzoval nechuť. Zvedavosť je však silnejšia ako ja a napriek nechuti sa mi námet príbehu páčil. Veľmi mi pripomínal knihu 1984, ktorú som čítala pred pár rokmi a páčila sa mi.

A tak bolo rozhodnuté. Knihu som zhltla na jedno posedenie, pretože všetko to, čo sa mi na prvej časti seriálu nepáčilo, kniha neobsahovala. Žiadne drastické scény, žiadna nechuť. Len prosté opísanie nehostinnej doby, zmierenia sa so svojim osudom a porovnanie s minulosťou. To sa mi páčilo oveľa viac ako neustále líčenie znásilnení a násilia. Možno seriálu krivdím, neviem. Možno sú ostatné častí oveľa lepšie a pre mňa stráviteľnejšie, ale nemyslím si, že sa k nemu budem ešte niekedy v budúcnosti chcieť vrátiť.

Hlavná postava je viac menej zmierená so svojim osudom a s tým, že nemôže kontrolovať nič vo svojom živote, ani svoje telo a už vôbec nie svoj nasledujúci osud. Celý príbeh je pútavý a nespomínam si na jedinú časť, ktorej čítanie by vo mne vyvolávalo pocit nudy. Po knihe určite siahnite, ak sa vám páčia napínavé príbehy, ale neočakávate happy end.

Ovocný koláč s bourbonskou vanilkou

Recept na svoj koláč s pravou vanilkou a lesným ovocím som sľúbila pridať na blog už naozaj dávno. Vždy si všetko krásne naplánujem, rozvrhnem a dokonca všetko krásne poznačím do diáru. A potom bum – príde výbuch a všetky moje plány vyletia do vzduchu. Inak tomu nebolo ani teraz – dorábala som bakalárku, tlačila poznámky na štátnice a pracovala asi tak na milióne projektov (aspoň taký bol môj pocit). Moje plány vyleteli do vzduchu. Ale dnes – po odovzdaní bakalárky a napísaní prezentácie – sedim vo svojej pracovni, pozerám Iron mana a píšem pre vás blog.

Koláč s lesným ovocím a bourbonskou vanilkou som začala robiť počas svojich experimentálnych vegetariánskych obedov. Chcela som vytvoriť dobrý a sýty koláč, ktorý by nebol zbytočne sladký, nebol kysnutý (lebo mi z toho rastie zadok), ale zároveň bol skvelou alternatívou sladkého obeda. To sa mi podarilo a preto sa delím o svoj recept.

Ingrediencie:

  • 50 g masla
  • 40 g cukru
  • 80 g múky (používam samokypriacu zmes Doves Farm)
  • 2 vajcia
  • 80 – 100 ml cukru
  • 100 ml mlieka
  • vanilkový cukor (používam cukor z DM, ktorý je zmesou trstinového cukru a pravej bourbonskej vanilky – chemický mix z obchodov nemusím, pretože je príliš umelý a ani zďaleka nevonia a nechutí ako tento)
  • 2,5 lyžice oleja
  • 250 ml múky (ja používam samokypriacu zmes Doves Farm, ale koláč sa podarí s každou múkou – skúšala som Promix, Jizerku aj Schär. Ak nepoužívate Doves Farm pridajte 2 čajové lyžičky kypriaceho prášku)
  • zmes lesného ovocia (odkazujem na mraziaci box v Lidl)

Postup:

Zmiešaním 50g masla, 50 g trstinového cukru a 80 g múky vytvoríme posýpku, ktorú odložíme. Celé vajíčka, trstinový a vanilkový cukor vymiešame spolu. Postupne pridávame olej, mlieko a nakoniec múku (s kypriacim práškom ak už nemáme samo kypriacu zmes). Hotové cesto vylejeme na pekáč vystlaný papierom na pečenie. Poukladáme naň zmes lesného ovocia (Lidl) a posypeme posýpkou. Koláč pečieme na 200°, kým nie je posýpka zlatistá (približne 30 minút). Po upečení skúsime špáradlom či máme upečený aj stred.

Celá príprava aj s pečením trvá hodinu, ale nepredstavuje nič náročné a keďže ja koláč zvládam od svojich úplných kuchárskych počiatkov, môžete ho skúsiť aj vy a nemusíte mať obavy, že sa niečo pokazí. Vraciam sa k svojim učebniciam, držte mi palce, nech ich nevyhodím von oknom.

Základ je dôležitý

Ako pubertiačka som často stála pred svojim obrovským šatníkom plným oblečenia a nariekala, že si nemám čo obliecť. Moja mama vždy krútila hlavou nad mojou hlúposťou, pretože neprešiel jediný týždeň, aby som domov nedoniesla ďalšie tričko, bundu či džíny. A tak bol môj šatník preplnený oblečením, s ktorým som nevedela pracovať. Zlom nastal, keď som sa mala presťahovať do Prahy. Byt, kde žijem už tretí rok, je príjemný a priestranný, ale ani náhodou tu nemám svoj obrovský šatník. Mám tu dve skrine, ktoré zdieľam s Filipom. A tak prišla dilema. Ako vytvoriť šatník, ktorý sa zmestí do nášho nového bytu a zároveň sa v ňom budú nachádzať všetky podstatné kúsky.

Našťastie u mňa s vekom prichádzal aj rozum. Alebo to skôr bolo z dôvodu, že odrazu som zo svojho platu musela platiť nájom aj potraviny a už nezostávalo na oblečenie? No, možno kombinácia oboch vecí naraz. Odrazu som prišla na to, že všetky moje tričká doma s miliónom potlačí a obrázkov sú rovnaké a nepoužiteľné. Oveľa lepšie sú basic kúsky, ktoré sú jednoducho kombinovateľné medzi sebou.

Myšlienku základného šatníka mi vnukla kniha Lekcie Madame Chic, ktorú som objavila pred pár rokmi. Došlo mi, že naše šatníky sú zahltené kúskami, ktoré nikdy neoblečieme a zbytočne nám strašia v skrini. Začala som sa oveľa viac zaoberať jednoduchými kúskami, ktoré nie je problém nosiť a nájdu svoje využitie.

  • dobre padnúce džíny – tajomstvo kvalitných džínov bez všemožných dier je, že ich môžem nosiť kamkoľvek. Či už sa vyberiem do školy alebo na koncert vždy sa dajú výborne zladiť
  • farebné nohavice – v mojom šatníku sa nachádza zaujímavý kúsok smaragdovej farby s viazaním na mašľu. Tieto nohavice výborne sedia a nosím ich väčšinou na oficiálne udalosti, kedy džíny nie sú vhodnou voľbou

  • biele a pásikavé tričko – základné basic kúsky, ktoré by mali byť príjemné a najmä bavlnené mám vo variante s krátkym aj dlhým rukávom.
  • čierna sukňa alebo šaty – aspoň jeden kúsok z dvojice je výhodné mať po ruke. Musím sa priznať, že na začiatku som ich mala v šatníku na vyžiadanie svojej maminy, ale čierna sukňa mi už neraz zachránila krk
  • dobre padnúci kabát – pretože obliecť si ku šatám zimnú bundu naozaj nie je vhodné

  • biela košeľa – je to podobný prípad ako s basic tričkami. Dá sa nosiť ku všetkému a často vie zachrániť situáciu
  • pohodlné topánky – nie je nič hlúpejšie ako celý deň trpieť v krásnych topánkach. Verte alebo neverte, aj vaše okolie vidí, že v tých topánkach trpíte
  • kašmírový sveter – kamarát na celý život, ak viete ako sa oň správne starať. Mäkký, príjemný a najmä teplý. Čo si viac priať?

  • kožená bunda – najideálnejšou voľbou je čierna farba a strih ktorý pristane vašej postave
  • džinová bunda a ľahký jarný kabát – pretože kožená bunda nie je univerzálnym riešením ku každým šatám

Možno ste v duchu prepočítali základné kúsky. Áno, je ich 12 a áno priznávam, nie je to jediných 12 kúskov, ktoré vlastním. Je ich oveľa viac, ale na druhej strane oveľa menej, ako som vlastnila kedysi. Viem, že kým mám týchto 12 kúskov budem vždy dobre oblečená. Okrem základného šantíka je fajn vlastniť aj základné kúsky topánok. Pretože hoci veľa dám vlastní 13 rovnakých párov tenisiek odlišujúcich sa len farbami, chýbajú im kúsky ako:

  • lodičky telovej farby
  • čierne lodičky
  • mokasíny výraznej farby
  • základné biele tenisky štýlu konversiek

Je to snáď najzákladnejšia chyba, ktorú často robíme bez toho, aby sme si to uvedomili. Nakupovala som ako zmyslov zbavená, ale nikdy mi nedošlo, že mi chýbajú základné veci. Od tohto zážitku stojím pred svojou skriňou s bezradným výrazom oveľa zriedkavejšie.

Zdroj obrázkov: Pinterest