Archívy autora: KatkaInk

Základ je dôležitý

Ako pubertiačka som často stála pred svojim obrovským šatníkom plným oblečenia a nariekala, že si nemám čo obliecť. Moja mama vždy krútila hlavou nad mojou hlúposťou, pretože neprešiel jediný týždeň, aby som domov nedoniesla ďalšie tričko, bundu či džíny. A tak bol môj šatník preplnený oblečením, s ktorým som nevedela pracovať. Zlom nastal, keď som sa mala presťahovať do Prahy. Byt, kde žijem už tretí rok, je príjemný a priestranný, ale ani náhodou tu nemám svoj obrovský šatník. Mám tu dve skrine, ktoré zdieľam s Filipom. A tak prišla dilema. Ako vytvoriť šatník, ktorý sa zmestí do nášho nového bytu a zároveň sa v ňom budú nachádzať všetky podstatné kúsky.

Našťastie u mňa s vekom prichádzal aj rozum. Alebo to skôr bolo z dôvodu, že odrazu som zo svojho platu musela platiť nájom aj potraviny a už nezostávalo na oblečenie? No, možno kombinácia oboch vecí naraz. Odrazu som prišla na to, že všetky moje tričká doma s miliónom potlačí a obrázkov sú rovnaké a nepoužiteľné. Oveľa lepšie sú basic kúsky, ktoré sú jednoducho kombinovateľné medzi sebou.

Myšlienku základného šatníka mi vnukla kniha Lekcie Madame Chic, ktorú som objavila pred pár rokmi. Došlo mi, že naše šatníky sú zahltené kúskami, ktoré nikdy neoblečieme a zbytočne nám strašia v skrini. Začala som sa oveľa viac zaoberať jednoduchými kúskami, ktoré nie je problém nosiť a nájdu svoje využitie.

  • dobre padnúce džíny – tajomstvo kvalitných džínov bez všemožných dier je, že ich môžem nosiť kamkoľvek. Či už sa vyberiem do školy alebo na koncert vždy sa dajú výborne zladiť
  • farebné nohavice – v mojom šatníku sa nachádza zaujímavý kúsok smaragdovej farby s viazaním na mašľu. Tieto nohavice výborne sedia a nosím ich väčšinou na oficiálne udalosti, kedy džíny nie sú vhodnou voľbou

  • biele a pásikavé tričko – základné basic kúsky, ktoré by mali byť príjemné a najmä bavlnené mám vo variante s krátkym aj dlhým rukávom.
  • čierna sukňa alebo šaty – aspoň jeden kúsok z dvojice je výhodné mať po ruke. Musím sa priznať, že na začiatku som ich mala v šatníku na vyžiadanie svojej maminy, ale čierna sukňa mi už neraz zachránila krk
  • dobre padnúci kabát – pretože obliecť si ku šatám zimnú bundu naozaj nie je vhodné

  • biela košeľa – je to podobný prípad ako s basic tričkami. Dá sa nosiť ku všetkému a často vie zachrániť situáciu
  • pohodlné topánky – nie je nič hlúpejšie ako celý deň trpieť v krásnych topánkach. Verte alebo neverte, aj vaše okolie vidí, že v tých topánkach trpíte
  • kašmírový sveter – kamarát na celý život, ak viete ako sa oň správne starať. Mäkký, príjemný a najmä teplý. Čo si viac priať?

  • kožená bunda – najideálnejšou voľbou je čierna farba a strih ktorý pristane vašej postave
  • džinová bunda a ľahký jarný kabát – pretože kožená bunda nie je univerzálnym riešením ku každým šatám

Možno ste v duchu prepočítali základné kúsky. Áno, je ich 12 a áno priznávam, nie je to jediných 12 kúskov, ktoré vlastním. Je ich oveľa viac, ale na druhej strane oveľa menej, ako som vlastnila kedysi. Viem, že kým mám týchto 12 kúskov budem vždy dobre oblečená. Okrem základného šantíka je fajn vlastniť aj základné kúsky topánok. Pretože hoci veľa dám vlastní 13 rovnakých párov tenisiek odlišujúcich sa len farbami, chýbajú im kúsky ako:

  • lodičky telovej farby
  • čierne lodičky
  • mokasíny výraznej farby
  • základné biele tenisky štýlu konversiek

Je to snáď najzákladnejšia chyba, ktorú často robíme bez toho, aby sme si to uvedomili. Nakupovala som ako zmyslov zbavená, ale nikdy mi nedošlo, že mi chýbajú základné veci. Od tohto zážitku stojím pred svojou skriňou s bezradným výrazom oveľa zriedkavejšie.

Zdroj obrázkov: Pinterest

Home Office alebo čo ste nevedeli

Home Office je snom takmer každého študenta. Pracovať v pohodlí domova, nenaháňať sa z jednej služby do druhej, užívať si pohodlie a bez problémov zvládať školu. Žiadny stres a najmä žiadne dohadovanie si služieb s kolegami kvôli praktikám a skúškam v škole. Áno, Home Office znie skutočne ako ideálne zadelenie práce, ale ako sa už dávno hovorí: Nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Už na strednej škole som si bola vedomá toho, že moje výdavky sú oveľa vyššie ako vreckové, ktoré som dostávala od rodičov. Práca v reštauráciach a obchodoch nie je nič pre mňa a tak som sa rozhodla skúsiť šťastie v oblasti copywritingu. Na strednej škole to boli malé objednávky, ktoré mi pomohli privyrobiť si na vysnívané tričko či džíny, ale na vysokej som potrebovala už serióznu brigádu, ktorá by mi pomohla pokryť všetky moje mesačné výdavky. Copywritera robím už približne tri roky a moja práca ma baví. Vymýšľam kreatívne texty na milión tém, čo mi pomáha budovať si väčší rozhľad (seriózne začínam uvažovať nad prihlásením sa do vedomostnej relácie) a pracujem v pohodlí domova.

Vďaka mojej práci si môžem dovoliť to, čo väčšina šudentov nie – nebývam na internáte, ale v priestrannom byte v pokojnej časti Prahy, stravujem sa zdravo a nákladne a môžem pestovať aj svoju vášeň pre kvalitnú kozmetiku a pekné oblečenie. Nezabúdam ani na sporenie a každý mesiac si môžem nejaké peniaze odložiť. Nemusím riešiť nedostatok financií ani služby v práci. Nespolieham sa na kolegov, pretože žiadnych nemám. Napriek tomu ma však Home Office – práca z domu naučili pár vecí, s ktorými som nepočítala, keď som s prácou copywritera začínala.

1. Disciplína na prvom mieste

To Do List alebo zoznam povinností je mojou každodennou výbavou. Bez neho a bez svojho diáru by som sa pravdepodobne zbláznila (preskočilo by mi asi do troch dní), pretože držať v hlave všetky termínované práce, projekty, blog, školu, praktiká, stretnutia v škole či Antropologické semináre by bolo jednoducho nemožné. Každé ráno skôr, ako si urobím raňajky, pozriem na To Do List, ktorý podrobne vytváram každý večer pred spaním. Neexistuje niečo také, že dnes sa mi nechce, dnes nemám náladu alebo som chorá. Pracovať musím či sa mi páči alebo nie.

Nikto za mňa nerobí správu objednávok, ktoré po dopísaní musím skontrolovať, doplniť obrázkami a dodať. Na každú objednávku mám presne tri dni a nezáleží na tom či je sviatok alebo všedný deň. Ak to musí byť dodané do 24. decembra – musím pracovať.

2. Rozdelenie

Moje bežné dni sa delia na Prácu, Školu a Súkromie. Ráno vstanem a utekám do školy alebo na semináre na katedre Antropológie. Potom utekám domov a pracujem. Večer mám konečne čas pre seba. Veľkou nevýhodou Home Officu je, že ak si perfektne nerozvrhnem čas, stále sa mi mieša do súkromia. Nie je nič horšie ako na večeri s priateľom či na hodine jógy stále dookola musím myslieť na objednávku o prírodnej kozmetike, ktorá mi trčí na stole a jej vypacovanie končí dnes večer. Keď skončia moji spolužiaci v práci, zatvorením dverí sa pre nich všetko končí. Ja nemám pokoj takmer nikdy.

3. Určite to máš z blogu

Bola som prekvapená, koľko ľudí číta môj blog. A bola som prekvapená, koľko ľudí zaujíma odkiaľ mám oblečenie, kozmetiku či doplnky. Medzi ľuďmi koluje obľúbený názor, že pracujem ako bloger a väčšinu vecí dostávam vďaka blogu. Bohužiaľ ich teraz sklamem, ale z môjho blogu nepochádza takmer nič. Blog slúži ako ukážka mojej práce a môjho písania. Ak napíšem, že je niečo dobré, je to dobré, lebo si to myslím a nie preto, lebo som za to dostala zaplatené. Stále si musím kupovať veci ako bežný smrteľník. A nevadí mi to, pretože sa mi nepáčia blogy, ktoré vezmú každú platenú spoluprácu. Kvalita daného blogu, ide potom podľa môjho názoru rapídne dole.

4. Som chorá

Posledné dva týždne boli pre mňa stresujúce a ocitla som sa na pokraji svojich síl. Bola som vyčerpaná, vystresovaná a úplne mimo. Všetko však muselo plynúť akoby sa nič nestalo. Home Office za mňa nemôže nikto prebrať a nemám si s kým vymeniť službu. Keď som raz do kolotoča copywritingu spadla, nemôžem tak ľahko vystúpiť. Nemôžem byť chorá, nemôžem byť unavená, pretože ak raz danú zákazku nedostanem, nedostanem ju už nikdy. V mojom mobile sa preto počas takýchto období vždy váľa neskutočná kopa poznámok. Vďy keď si na niečo spomeniem, musím si to zapísať a je jedno, či je to nákupný zoznam alebo myšlienka do nového textu.

5. Všade samé maily

Niekedy sa smejem nad neochotou Filipa písať maily alebo nad tým ako veľmi je zahltená schránka mojej maminy. Tá moja je dokonalé upravená a synchronizovaná s telefónom, aby som mohla na správy odpovedať v škole, v práci, na cestách. Úprimne si nedokážem predstaviť život bez internetu. A tiež si neviem predstaviť, že by som schránky neupratovala každý deň. Minulý týždeň som jednoducho nestíhala a nechala všetko ležať len tak. Takmer ma vystrelo, pretože tento týždeň som nevedela nájsť vôbec nič.

Hoci znie predstava práce z domu neskutočne lákavo, každý by si mal premyslieť, či chce do toho skočiť a či má dostatočne pevné nervy na túto prácu. Hlavné je vedieť si dokonale rozvrhnúť čas, mať silnú disciplínu a myslieť na to, že lepiace papieriky, diár a zápisník na povinnosti sa stanú vašimi najlepšími priateľmi. Výhodou je tiež zariadiť si pohodlnú a príjemnú pracovňu alebo pracovný stôl, pri ktorom budete s radosťou tráviť svoj čas, aj keď pracovný (ja svoj stôl milujem!).

Zdroj obrázkov: Pinterest

Jarná inšpirácia

Dnes ráno som sa zobudila s naozaj skvelou náladou, čo bolo celkom prekvapivé, pretože ma z príjemného spánku zobudil budík. Po niekoľkých týždňoch bez vstávania s budíkom to bol celkom nezvyk. Ale po dlhom čase som sa mohla tešiť na svoj deň – nemusela som sa stresovať nad dlhým učením, ktoré ma čaká a nemusela som sa stresovať nad žiadnymi termínmi. Len tak som vstala, šla si nakúpiť a potom som sa s odhodlaním vrhla na písanie svojej bakalárky. S radosťou oznamujem, že som ju dopísala! Celé moje trojmesačné mučenie je ukončené a s úpravami práce sa už nejako vyrovnám.

Počas skúškového je pre mňa ťažké udržať sa v pohode telesne aj duševne. Stáva sa mi, že priberiem, že prídem o polovicu vlasov, že mám príšerne obhryzené nechty. Akosi zle spím a som viac podráždená. A preto sa vždy teším na to obdobie, počas ktorého si oddýchnem. Začiatok semestra je na oddych vždy fajn – prednášky sa ešte len rozbiehajú a mne začína vyučovanie až v stredu a končí vo štvrtok.

Dnes pri prechádzkach ma však zaujala iná vec. Napriek mrazu, ktorý vonku vládol som sa cítila akosi jarne. Už dlhý čas mi chýbajú kvetiny a každodenné slnko – ja viem, že až bude konečne jar a prehupne sa leto, bude s láskou spomínať na chladné rána, keď som sa nepotila, ale teraz mi to chýba. Tieto úvahy ma celkom donútili ponoriť sa do vlastného šatníka a hľadať jarné veci. A ostala som prekvapená, pretože mám len pár vecí.

Počas minulého roka som rýchlo pribrala a rýchlo schudla. Keď som pribrala, väčšina mojich vecí putovala do koša. Leto som zasvätila cvičeniu a zdravému stravovaniu, ale nové oblečenie som si kúpila až na jeseň. Zatiaľ je to v poriadku – mám plný šatník teplých svetríkov a bavlnených tričiek s dlhým rukávom. Ale žiadne letné topy ani nohavice. Veľmi dúfam, že doma ešte nájdem niečo, čo prežilo moje šatníkové čistky.

Veľmi sa teším na pohodlné tenisky, voľné nohavice a tričká s krátkym rukávom. A pocit byť opäť pripravená ísť von za 5 minút. Chýba mi ten čas, kedy je vonku dlho svetlo a ja môžem chodiť na dlhé prechádzky a zabehať si. Toto všetko mi veľmi chýba!

Zdroj fotiek: Pinterest

Topánky mojej mamy

Ak sú v hre topánky – som úplne bežná žena. Rada zbieram krásne kúsky a často leziem na nervy Filipovi s vyhláseniami, že naozaj potrebujem nové topánky, pretože ja už jednoducho nemám v čom chodiť. Samozrejme, že to nikdy nie je pravda a ja sa tak trochu okato snažím ignorovať svoju preplnenú skrinu, do ktorej už nie je ani najmenšia šanca strčiť ďalší pár topánok. Mám vášeň najmä pre vysoké modely, ktoré nie som schopná nosiť, pretože si odmietam pripustiť tvrdenie, že pre krásu sa trpí. Zmierila som sa s tým, že bolesť vysokých opätkov nie som schopná znášať a preto som prestala investovať do modelov, vďaka ktorým už neprejdem vystretá popod konferenčný stolík.

Musím sa priznať, že som nikdy nechápala svoju mamu, kým som bola ešte dievča. Vždy, keď sme spolu vyrazili na nákupy za účelom kúpy nových topánok, nedokázala som pochopiť, prečo moja mama vždy siahne len po pohodlných mokasínach bez zreteľného opätku, keď si môže dovoliť kúpiť tie najkrajšie, najvyššie a najšpicatejšie lodičky, aké práve v obchode mali a po ktorých som ja slintala. Bolo to samozrejme v dobe, keď celý môj denný pohyb obsahoval cestu do školy a späť po rovnom chodníku, ktorý meral asi 800 m.

Mama sa vždy na mojej nechápavosti zabávala a večne mi prízvukovala nech si počkám, kým raz budem nosiť nákupy a behať po meste sama. Vždy som na ňu neveriaco pozerala a samozrejme som sa nemohla dočkať, kedy svoje prvé lodičky dostanem ja. Stalo sa – nastúpila som na strednú školu a mamina mi kúpila moje prvé béžové topánky na vysokom opätku a ja som sa nemohla dočkať, kedy ich konečne obujem. Stredná škola už bola ale oveľa ďalej ako základná. Po prvej ceste som topánky zabalila späť do papiera, v ktorom mi ich mama doniesla, starostlivo som ich uložila do krabice, natrela som si svoje opuchnuté nohy krémom a od tých čias už prisahám len na mokasíny a baleríny.

Vyhlásania o skracovaní postavy či porovnávanie s papučami si už neberiem k srdcu. Žijem príliš aktívne a rýchlo, aby som si mohla dovoliť každý deň hopkať vo vysokých lodičkách. Navyše, odkedy som nastúpila na vysokú školu, ostávajú vysoké topánky bezpečne uložené v skrini a vyťahujem ich len na zvláštne príležitosti. Nie som ten typ, ktorý si obuje baleríny k plesovým šatám – keď je to potrebné a naozaj nevyhnutné vyťahujem zo skrine vražedné opätky, v ktorých som jeden večer za dámu. Už som si zvykla. Pre bežné dni však verím rovnej podrážke a ešte ani  raz som neoľutovala.

Vždy, keď vidím slečnu vo vysokých topánkach, v ktorých zvažuje každý krok, pretože ju to neskutočné mučenie tlačí, spomeniem si na seba v obchode s mojou mamou, ktorá vždy tie vysoké topánky obchádzala a radšej siahla po pohodlnej variante. A navyše – pri rovných topánkach je možnosť pádu, zakopnutia či kráčania s roztrasenými nohami minimálna. Nie, mne sa ešte nepodarilo zakopnúť, spadnúť ani kráčať roztrasene – ulice sú však takýchto adeptiek plné a často si prajem, aby miesto tých šialene vysokých opätkov siahli po niečom, v čom nebudú vyzerať smiešne alebo sa aspoň na opätkoch naučili chodiť, keď ich práve nik nevidí.

Ja prisahám na pohodlnosť a bohužiaľ nerada priznávam, že moja mama mala pravdu. Za krásu sa trpí a to ja v bežný deň ani nestíham.

Zdroj fotiek: Pinterest

Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek

Čítanie motivačnej literatúry už tak nejak neodmysliteľne patrí k začiatku nového roku. Dávam si predsavzatia, ktoré sa zo všetkých síl snažím dodržať a popri svojej snahe potrebujem aj podporu, ktorú okrem mňa hľadajú v knižkách milióny ľudí. Vždy ma fascinoval Paríž a preslávený štýl parížskych dám, ktoré sa prechádzajú ulicami mesta svetiel. Musím sa priznať, že keď sa mi dostala do rúk knižka Lekcie Madame Chic, bola som viac ako nadšená a veľmi rada sa k tomuto titulu znova vraciam. Považujem to za akýsi štýlový návod, vďaka ktorému som sa naučila mnoho zaujímavých tipov a rád. A tak, keď som pred Vianocami postrehla reklamu na novú knihu od štvorice parížskych dám, nemohla som sa dočkať, kedy sa mi knižka dostane do rúk. Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek

Prvé, čo ma na knižke upútalo, boli fotografie. Veľké množstvo zaujímavých umeleckých fotografií a zároveň veľmi málo textu. Ostala som zaskočená, ale napriek tomu som sa tešila, čo nové sa opäť dozviem. Ale ostala som sklamaná. Kniha nie je napísaná pútavo a rozhodne neponúka žiadne overené tipy a triky ako vylepšiť svoj šatní, štýl či správanie.

Čo ma veľmi na knižke sklamalo bolo, že vykresľuje parížske ženy ako neurotičky, ktoré podvádzajú svojich mužov a aby im to „taktne“ naznačili nechávajú samé sebe poslať kvety – vraj milenec svedčí každej žene. Ani so štýlom to nebola žiadna sláva a so správaním už vôbec nie. Nahlas sa smiať, byť voči svojmu okoliu netaktná ba až krutá – to sa teraz nosí.

V knihe mi chýbal aj najmenší naznak vtipu. Kapitoly boli napísané veľmi chaoticky, v mnohých chýbal zmysel. Autorky priemernú ženu žijúcu v Paríži vykreslili ako ženu s obrovským egom, ktorú nezaujíma nič okrem vlastného blaha a pohodlia, je melancholická a celé hodiny len pozerá z okna. Pri podobne ladených kapitolách alebo kapitolách o tom, ako mám sama sebe kupovať darčeky a posielať kvety, aby si môj partner myslel, že ho podvádzam, som ostávala sedieť s ústami dokorán a v duchu som si hovorila, že toto autorky naozaj nemôžu myslieť vážne.

Ak by som sa mala priznať, z knihy sa mi nakoniec páčili len samotné fotografie a niekoľko naozaj dobrých pasáží s receptami a návodmi na starostlivosť o seba. Odlišovali sa od zvyšku knihy, dávali zmysel a ani zďaleka nevyzerali tak nafúkane ako celý zvyšok knihy, ktorá síce mala veľmi dobrú reklamnú kampaň, ale podľa môjho názoru jej obsah nestál za veľa.

Oveľa viac sa mi páčili knižky, ktoré vychádzali v sérii Lekcie Madame Chic a boli plné rád a skvelých nápadov, vďaka ktorým som mala pocit, že môj šatník aj domácnosť sa trochu viac podobajú na štýlový Paríž. Knižku Ako sa stať Parížankou nech žijete kdekoľvek som uložila bezpečne do knižnice a nemyslím, že po jej radách niekedy siahnem. Nemám chuť podvádzať, nemám chuť vystavovať svoje ego na obdiv a už vôbec nemám chuť si ničiť pleť fajčením. Jediná dobrá rada, ktorú si odnášam je, že na pleť patria kvalitné produkty – ale medzi nami dievčatami: to som už dávno vedela.