Zmena je život

Vždy som si myslela, že mám patent na rozum. Trvalo mi celkom dlho, kým som prišla na to, že známky na vysvedčení nemajú v reálnom živote žiadny zmysel. Nerobia z človeká génia a ani mu nezaručujú úspech v živote. Keď sa obzriem späť na svoje stredoškolské roky, robila som množstvo chýb. Naháňala som sa za nezmyselnými métami a nemyslela vždy na seba. Je jasné, že každý spraví chybu. Keď sa ohliadnem späť, spravila som ich celkom dosť, ale nikdy nie je neskoro napraviť ich.

Často som nehovorila svoj názor. Trápilo ma, čo si o mne pomyslí okolie alebo som nechcela vyvolať hádku, napriek tomu, že som s názorom toho druhého nesúhlasila. A doplatila som na to. Väčšinou som si vždy vyčítala, že som si nestala za svojim a nechala sa dotlačiť do niečoho, čo som nechcela. Robilo ma to nešťastnou a preto túto chybu už opakovať nebudem.

Patrím medzi študentov, ktorí z celej duše nenávideli v škole telesnú výchovu. Kotúle, rebriny, skákanie cez kozu je len slabý zoznam aktivít, ktorých som sa desila počas celého svojho štúdia. Vždy som si myslela, že šport nenávidím celou svojou existenciu, ale nebolo tomu celkom tak. Zanedbávala som šport najmä kvôli týmto hrôzam. Na vysokej škole som prišla na to, že ma baví joga, pilates, dokonca aj beh či posilovanie, keď ma do toho nik nenúti alebo keď viem, že ma ďalšiu hodinu bude čakať skákanie cez kozu a ja neuspejem. Vždy ma tak trochu strašili posmešky spolužiakov. Vyhýbala som sa telesnej výchove ako čert krížu, ale prišla som na to, že šport nie je iba mnou nenávidená gymnastika. Môže to byť zábava, keď sa venujem veciam, ktoré ma naozaj bavia. Tak trochu ľutujem, že som sa do toho nepustila skôr.

Jednej veci však naozaj nechápem – prečo som sa celé roky vyhýbala zdravej strave. Pre mňa bola vždy ideálna desiata balíček keksov. Najlepšie balíček poriadne sladkých keksov. Do mojej dvadsiatky mi to nerobilo až taký problém, ale po narodeninách som si odrazu uvedomila, že moje spaľovanie už nie také ako bývalo. Odrazu sa všetky keksy začali odrážať na mojich bokoch.a brušku. Pomaly som však začínala cítiť, že moja typická strava mi už nechutí – nepotrebovala som na obed pizzu a v obchode ma to začalo ťahať k čerstvým veciam miesto rôznych pudingov. Keby som začala so zdravou stravou skôr, nemusela som si uhnať problémy. Na druhej strane nikdy nie je neskoro začať.

Medzi moje výstrelky patrínajmä skracovanie vlasov. A to je chyba, ktorú svojmu mladšiemu ja len veľmi ťažko odpúšťam. Už v 12 som si nechala ostrihať svoje dlhé vlasy po plecia. Bolo to vtedy in a ešte teraz si spomínam aká natešená som šla do školy, čo mi na to povedia spolužiačky. Postupne som vlasy skracovala stále viac a na mamine otázky o tom či si uvedomujem, že vlasy len tak nedorastú, som odpovedala mávnutím ruky – veď ona móde nerozumie. Tento rok v apríli som to dohnala do extrému – polovica mojej hlavy ostala takmer bez vlasov.

Znechutená a nahnevaná som si uvedomila ako veľmi mi chýbajú moje vlasy po plecia. Vedela som, že som spravila poriadnu chybu (doviedlo ma k tomu aj to, že mi bola poriadna zima na hlavu. Rozhodla som sa, že ukončím svoje experimenty so vzhľadom a nechám si dorásť vlasy po plecia. Čaká ma ešte dlhá cesta, ale dobrou správou je, že na mojej hlave už nie sú žiadne prázdne miesta a hlavne mi už nie je taká zima!

My mladí často zabúdame na to, čo je naozaj podstatné. Hnala som sa za skvelými známkami a úplne som zabudla, že sú aj dôležitejšie veci – zdravie, rodina, čas na seba. Toľko som experimentovala so svojim vzhľadom a presviedčala všetkých okolo seba, že tomu nerozumejú až som si uvedomila, že jediný kto niečomu nerozumie som ja. Každý však potrebuje zažiť v živote to povestné preplieskanie – či už od rodičov alebo od priateľov – aby si uvedomil, že tadiaľto cesta nevedie. Ja som to svoje už stihla dostať.

Zdroj obrázkov: Pinterest

Share on FacebookShare on Google+Pin on PinterestTweet about this on Twitter

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.